Konzulárna pomoc občanom EÚ mimo Únie

Občan Európskej únie, ktorý cestuje alebo žije mimo Únie, sa môže v núdzi obrátiť na ktorýkoľvek iný členský štát, ak jeho vlastný štát nemá v danej krajine zastúpenie. Pravidlá týkajúce sa tejto konzulárnej ochrany nezastúpených občanov stanovuje smernica (EÚ) 2015/637. Na ňu nadväzuje smernica (EÚ) 2019/997 o náhradnom cestovnom doklade EÚ. Predkladaný návrh mení obe smernice.

Nejde o bežný legislatívny postup, v ktorom Parlament a Rada rozhodujú rovnakou mierou. Ide o konzultáciu: smernicu prijíma Rada a Parlament k nej vydáva stanovisko, ktorým sa Rada nemusí riadiť. Parlament sa k návrhu po prvýkrát vyjadril 24. apríla 2024. Rada následne 11. februára 2026 predložila pozmenený návrh a požiadala Parlament o nové konzultácie. Toto hlasovanie je odpoveďou na ne. Parlament v uznesení podporil návrh v znení svojich pozmeňujúcich návrhov. Vyzval Radu, aby ho informovala, ak sa bude chcieť od tohto znenia odchýliť, a aby ho opäť konzultovala, ak by návrh podstatne zmenila.

Úpravy Parlamentu sa týkajú troch hlavných oblastí. Prvá sa týka toho, kto sa považuje za nezastúpeného. Ak sa občan kvôli krízovej situácii nemôže bezpečne dostať na úrad svojho štátu (alebo úrad k nemu) skôr ako za 48 hodín, považuje sa počas tejto doby za nezastúpeného a môže požiadať o pomoc iný členský štát. Ak sú miestne podmienky nebezpečné alebo znemožňujú pohyb, lehota 48 hodín sa vôbec neuplatňuje. Parlament tiež žiada, aby sa pri poskytovaní pomoci zohľadňovali zraniteľné skupiny a osoby ohrozené diskrimináciou, s odkazom na článok 21 Charty základných práv EÚ.

Druhou oblasťou sú finančné prostriedky. V závažných prípadoch, ako je zatknutie, ťažký úraz, vážna choroba alebo núdzová repatriácia, si štát, ktorý pomoc poskytol, môže od domovského štátu občana nechať uhradiť mimoriadne náklady, napríklad na cestu, ubytovanie alebo tlmočenie. Pomoc by sa pritom mala poskytovať bez diskriminácie voči vlastným občanom. Parlament zároveň chce, aby Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) dostala primerané navýšenie rozpočtu aj počtu zamestnancov a nespoliehala sa len na príjmy z náhrad od štátov.

Tretia oblasť sa týka ochrany osobných údajov. Údaje nezastúpených občanov sa majú tretím krajinám a medzinárodným organizáciám poskytovať len s „najvyššou opatrnosťou“, iba ak to priamo súvisí s poskytnutím ochrany, a vždy v súlade s pravidlami GDPR pre prenos údajov mimo EÚ. Komisia má smernicu vyhodnotiť päť rokov po jej transpozícii do vnútroštátneho práva namiesto doterajších ôsmich rokov. Text obsahuje aj rad technických zmien, napríklad spoločné konzulárne tímy alebo SMS varovania pre občanov v krízových situáciách.

Stanovisko bolo prijaté pomerom hlasov 470 za, 180 proti, 18 poslancov sa zdržalo hlasovania. Štyri skupiny proeurópskej väčšiny hlasovali jednotne za: EPP (172 za, 1 sa zdržal), S&D (124 za), Renew (75 za) aj Greens/EFA (49 za). Žiadna z nich nemá k tejto téme verejne dostupné vlastné stanovisko, ich postoj teda vyjadruje samotné hlasovanie. Za hlasovala aj skupina The Left (39 za, 1 sa zdržal). Proti boli tri skupiny krajnej pravice: ECR (72 proti, 7 za, 3 sa zdržali), PfE (66 proti, 6 sa zdržalo) a ESN (všetkých 26 proti).

Spravodajkyňou výboru LIBE bola Lena Düpont (EPP). Za skupinu S&D bola tieňovou spravodajkyňou Marina Kaljurand, za skupinu Renew Raquel García Hermida-van der Walle a za skupinu Greens/EFA Tineke Strik. Konečné slovo má Rada. Kedy o smernici rozhodne, podklady neuvádzajú.